Náš Vladko Kováč

Detstvo prežil v detskom domove, osamostatnil sa a adoptoval svojho brata aj sestru

Vyrastal v detskom domove a svoju rodinu nepoznal. Keď sa Vladovi Kováčovi blížila dospelosť a s ňou čas opustiť zázemie domova, rozhodol sa spoznať svoje korene. Čo našiel, ho však prekvapilo. Otec tyran, matka alkoholička a dvaja malí súrodenci. Život tam bol peklom. Ušiel a keď sa mu podarilo osamostatniť sa, adoptoval brata aj sestru.

 Vlado balí Gabrielovi a Martine desiatu do školy. Raňajky rovno preskočia. "U rodičov zvyčajne ráno nemali čo jesť, tak sú nezvyknutí,” vysvetľuje mi. Zanedbaná výchova, otrasné životné podmienky, fyzické aj psychické násilie majú za následok dyslexiu, dysgrafiu a poruchy správania. Vlado mal iný osud ako jeho mladší súrodenci. Našťastie.

Už ako polročného ho sociálka odobrala matke, ktorá mu nedokázala vytvoriť vhodné podmienky. Zistil to z dokumentov, keď opúšťal brány detského domova. Práve vtedy sa ju rozhodol nájsť. Po dvoch mesiacoch hľadania počul mladý muž po prvýkrát hlas svojej mamy. Zatiaľ len v telefóne.

 Dohodol si návštevu a plný zmiešaných pocitov strávil víkend so svojou rodinou. Zistenie, že má súrodencov a túžba byť s mamou mu pomohli prižmúriť oči pred situáciou „doma“ a rozhodol sa nasťahovať k nim. Nadšenie postupne prechádzalo, keď uvidel odvrátenú stranu. Špina, zima, alkoholizmus, prežívanie na prídavkoch, fyzické násilie. Keď bolo najhoršie, radšej spával vonku. Rok skúšal situáciu v rodine zmeniť. "Myslel som, že sa zabijem," spomína. "Tak som radšej ušiel."

Jeho útočiskom sa stal dom na pol ceste, zariadenie pre odchovancov detských domovov. Dal si život do poriadku, dorobil maturitu, osamostatnil sa a začal pracovať ako administratívno-ekonomický pracovník v tej istej inšitúcii. Od spomienok však človek neujde. Matku už kontaktovať nechcel, ale aspoň telefonátmi do školy sa informoval o súrodencoch.

 "Deväť rokov som ich nevidel, ale často som na nich myslel," popisuje odlúčenie. Nevedel či a ako ich bude môcť vidieť znovu. Až sa jedného dňa dozvedel, že sa ocitli v detskom domove. Išiel ich navštíviť, hoci sa stretnutia obával. Keď sa naposledy videli, Gabriel a Martina ešte nechodili ani do škôlky, teraz už boli na druhom stupni základnej školy. Deti však svojho staršieho brata prijali.

Zbližovať sa začali počas víkendových návštev, až prišlo na otázku, či by nechceli bývať spolu.

Vlado mal síce plat skromný a popri práci začal externe študovať špeciálnu pedagogiku, no i napriek neľahkým podmienkam im túžil vytvoriť spoločný domov. Súhlasili a súd mu napokon v júni tohto roku oboch zveril do opatery. Začala sa nová kapitola ich života.

 V dvojizbovom byte je predvianočné upratovanie v plnom prúde. Gabriel zametá, kým Martina - počúvajúc hip-hop - skladá bielizeň. !Najradšej mám Majka Spirita," hovorí hanblivo. "Ale aj cigánske kapely," dodá uvedomujúc si svoj pôvod. Dvanásťročná pubertiačka by chcela byť kuchárkou, alebo sociálnou pracovníčkou ako jej starší brat.

Vlado je zjavne vzorom aj pre Gabriela. Jedenásťročný Gabi, ako ho prezývajú, by chcel tiež pomáhať deťom z domova. Samozrejme, iba ak mu nevyjde stať sa slávnym futbalistom ako Ronaldo.

 Obaja pôsobia omnoho staršie. "Niekedy mám pocit, akoby ani neboli deťmi," utvrdí ma v mojom pocite Vlado. "Ani sa nečudujem. To, čo zažili, nebolo detstvo," hovorí. V tej chvíli sa opäť vynárajú spomienky na smutnú minulosť. Radšej sa rýchlo opýtam, čo majú Gabi a Martina radi. "Počítače, ako všetky deti," s úsmevom odpovie starší brat.

Dočasne majú jeden požičaný. Gabi sa na ňom rád hrá logické hry, ale zaujíma ho aj informatika. Martina si popri písaní prác do školy vyhľadáva texty obľúbených pesničiek. "Aspoň ich tak viem motivovať, aby sa učili. Inak je to ťažké. Okolo seba od malička videli len ľudí na sociálnych dávkach," vysvetľuje.

Správa bola vydaná dakujeme.sme.sk  v.r 2013

Pôvodný článok si môžete prečítať TU.