Informáciu o otvorení útulku priniesli Podtatranské noviny

Dali šancu odchovancom z detských domovov

VEĽKÝ SLAVKOV

Každoročne udeľuje Nadácia Pontis za zodpovedné podnikanie a firemnú filantropiu ocenenie Via Bona Slovakia. Tento rok si Cenu za zodpovedný prístup k zamestnancom odniesla popradská firma Orion Nova.

V jej prípade stoja za povšimnutie dva fakty: konateľom firmy je Holanďan Iwan Hoffmans a zamestnancami chlapci z detských domovov žijúci v Dome na polceste vo Veľkom Slavkove. Iwan prišiel do Popradu len pred niekoľkými rokmi. Keďže aj doma, v Holandsku, pracoval v sociálnej oblasti, chcel podnikanie spojiť s niečím hlbším, než len so zarábaním peňazí. „My sme mali chalanov, pre ktorých sme potrebovali prácu a Iwan mal konkrétny produkt a potreboval zamestnancov,“ hovorí o začiatkoch spolupráce Vladimír Maťaš z

Domu na polceste vo Veľkom Slavkove. Pokojne si mohol nájsť pracovníkov na trhu práce, on však dal šancu mladých chlapcov nezvyknutým na pravidelný pracovný život. „Iwan Hoffmans prišiel s nápadom vyrábať chladiarenské boxy pre jeho firmu. Vytvorila sa prevádzka, ktorú koordinuje Iwan, a kde naši chlapci majú možnosť prísť a učiť sa pracovať,“ vysvetľuje Maťaš. Obyvateľmi Domu na polceste sú chlapci, ktorí prišli z detských domovov. Myšlienka vytvorenia takéto typu zariadenia pre odchovancov z detských domovov vznikla pred viac ako desiatimi rokmi a stoja za ňou manželia Gurkovci. „Celá táto práca vznikla spontánne. Manželia Gurkovci mali na starosti stavbu mládežníckeho evanjelického centra vo Veľkom Slavkove. Vo voľných chvíľach začali organizovať stretnutia pre mladých ľudí. Ako tu žili, postupne k nimi prichádzali deti alkoholikov, polosiroty, o ktorých sa rodičia nie veľmi starali. Raz sa stalo, že u nich zaklopali traja mladí ľudia, ktorých rodičia vyhodili z domu a oni ich prijali do svojej rodiny. V priebehu dvoch rokov sa postupne z tohto miesta vytváral priestor, kde prichádzali mladí ľudia, ktorí sa ocitli v núdzi. Okolo roku 2000 tu už permanentne bolo okolo desať ľudí, ktorým táto rodina pomáhala,“ vracia sa k myšlienke, prečo Dom na polceste vznikol, Vladimír Maťaš. Už v roku 2005 sa toto centrum pretransformovalo na sociálne zariadenie poskytujúce sociálne služby formou útulku. Ako dodáva, keď k nim chlapci, ktorí v osemnástich rokoch opustiabrány detského domova a ktorí nemajú kam ísť, prídu, sú ako veľké deti. Detský domov ich nenaučí samostatnému životu, v Slavkove sa tak učia hospodáriť s peniazmi, základnej hygiene, získavajú pracové návyky. „Základom je pracovná terapia.

Pred 4 – 5 rokmi sme začali intenzívne riešiťzapojenie týchto chlapcov do nejakých prác. Problémom bolo, že v hocijakej firme vydržali nejaký mesiac a potom ich zamestnávateľ vyhodil, lebo nevedeli pracovať. Začali sme teda sami rozmýšľať nad tým, ako ich cvičiť v práci. Vytvorili sme menšiu stavebnú prevádzku, aj kvôli tomu, že celý tento dom sme začali rekonštruovať, kde sa títo mladí pod vedením našich externých spolupracovníkov – murárov, tesárov, učili pracovať,“ pokračuje v rozprávaní Vladimír Maťaš. Momentálne u nich v dome žije 20 mladých mužov. Časť z nich pracuje naďalej pri rekonštrukcii domu a časť je zamestnaná u Iwana Hoffmansa. Ten si ich prácu pochvaľuje, i keď priznáva, že nie všetci si na pravidelnosť v práci zvykli a niektorí aj odišli. „Každý z chlapcov vedel niečo iné – jeden upratovať, druhý sa vyznal trochu v elektrike, tretí v práci na píle. Keď je motivácia, tak práca ide,“ hovorí mladý holandský podnikateľ, ktorého cieľom je vytvoriť v Poprade chránenú dielňu.

Dom na polceste je pre odchovancov z detských domovov len prechodnou stanicou za ich cestou k samostatnému životu. Po 4 – 5 rokoch, keď sú už schopní samostatne fungovať, odtiaľ musia odísť. Šancou môže byť pre ich aj akýsi „tréningový“ byt, v ktorom niektorí z chlapcov žijú po odchode z Domu na polceste a ktorý im prenajíma istá nadácia. „Vlani sa nám podarilo osamostatniť prvú skupinu štyroch chlapcov, ktorí k nám prišli pred piatimi rokmi. Všetci štyria pracujú, platia si nájom a žijú normálny samostatný život.

Máme už ďalšiu skupinu 3 – 4 chlapcov, ktorých chceme takýmto spôsobom osamostaniť na konci tohto roka. Je to pre mňa príklad, že to takto môže fungovať,“ dodáva na záver Vladimír Maťaš. (Mna)

Tlačová správa bola vydaná Podtatranskými novinami 17.5.2011

Pôvodný článok si môžte prečitať TU.